Prvá zmienka v roku 1385
Obec leži vjužnej časti Súľovskoprečínskej kotliny na nive Domanižanky. V miestnej časti Zemianska Závada sa nachádzajú skalné útvary s malými jaskyňami, prístupné z cyklistickej trasy. Na území obce sa našli sídliskové nálezy halštatskej a púchovskej kultúry, z doby aténskej a rímskej, slovanské z doby veľkomoravskej z 10.-12. storočia. Obec sa spomína v roku 1385. Patrila rodine Prečínskovcov a Podmanickovcov neskôr panstvu Považská Bystrice.
V čase SNP bol v obci štáb partizánskej skupiny Popova. V obci je rímsko-katolícky kostol Narodenia Panny Márie pôvodne gotický, koncom 16. storočia a začiatkom 17. storočia renesančne upravený, v rokoch 1737-1798 barokovo prestavaný, v 19. storočí prístavba predsiene, baroková kaplnka z roku 1758 upravená koncom 18. storočia.
S mocným medveďom v erbe
Erb Prečína tvorí v striebornom poli štítu na zelenej pôde zelený strom, o ktorý sa opiera prednými labami čierny medveď so striebornou vnútornou kresbou. Podkladom pre tento návrh bola obecná pečať, pochádzajúca z druhej polovice 18. storočia. Odtlačok nedatovaného typária podpísal J. Fojtík v práci Mestské a obecné pečate Trenčianskej župy. Na pečati s kruhopisom SI-GIL. PO. PRECSIN (Pečať obce Prečín) je vyobrazený na pôde medveď, opierajúci sa o strom. Obec používala v minulosti ešte ďalší pečatný symbol. Na pečati s kruhopisom P P (Possessio Precsin) je vyobrazený v šesťuholníku vtáčik, držiaci v zobáku stonku s tromi kvietkami. Vzhľadom na rozhodnutie obecného úradu sa pri tvorbe erbu vychádzalo z prvej pečate.
Odtlačok staršieho typária je uložený v Krajinskom archíve v Budapešti v Altenburgerovej zbierke pečatí.
Cuius regio, eius religio
Pečať z druhej polovice 18. Latinské úslovie, ktoré v preklade znamená „čia je zem, toho je náboženstvo" platí plne práve pre Prečín. Ten bol pôvodne katolíckou obcou, filiálkou fary v Domaniži približne do roku 1719 či až 1740. Dokazujú to okrem iného matriky narodených, sobášených a zomrelých. Domanižská fara má najstaršie matriky v doline, ba v celom blízkom okolí, staršie matriky má v celom regióne iba Podskalie. Domanižské matriky narodených a zomrelých sú vedené od roku 1670 a do roku 1740 sú v nich záznamy aj o obyvateľoch Prečína Prečínske matriky narodených a zomrelých sú vedené od roku 1719. čo by sme mohli počítať za najskorší možný dátum osamostatnenia pnxmskeho farského obvuiíu. V priebehu šírenia reformácie však obec pravdepodobne niekedy v druhej polovici 16. storočia prešla na evanjelickú vieru. V tom čase už stojaci Prečínský kostolík (budeme ešte o ňom hovoriť) prešiel do rúk evanjelikov. Nieje bez zaujímavosti, že z hľadiska príslušnosti Prečín v tom čase prislúchal do obvodu evanjelického farského úradu v Súľove. Až v roku 1661 vošlo do platnosti ono „cuicus regio. eius religio", lebo vtedy majiteľ bystrického hradného panstva, gróf Adam Balaša, vyhnal z Prečína evanjelického kňaza a prečínsky kostolík prinavrátil katolíkom. O tom. že obec bola evanjelickou, však nachádzame zmienku ešte roku 1786 v známom Lexikóne Uhorska Mateja Korabinského. Ten o Prečíne píše, že má filiálny katolícky kostol, ktorý predtým prináležal evanjelikom. Aj história výstavby prečínskeho kostolíka je zaujímavá. Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Bola to pôvodne gotická stavba pravdepodobne z konca 14. storočia (kedy asi zatiaľ ako najstarší údaj o obci uvádza roku 1385 „terra Prichen" – „zem Prichen" s renesančnou úpravou z konca 16. storočia. Rok 1637, ktorý sa uvádza v Schematizme slovenských katolíckych diecéz ako rok výstavby kostola, bol už iba rokom poslednej renesančnej úpravy. V 18. storočí bol viackrát barokovo upravovaný (r. 1737, 1752, 1774, 1784 a 1789). K podstatnejšej úprave došlo ešte na začiatku 19. storočia, keď bola stavba rozšírená o prístavbu klasicistickej predsiene. O starobylosti kostolíka svedčí aj to, že bol pôvodne obohnaný vyšším kamenným múrom, ktorý mohol mať obranný charakter. O neskoršom osamostatnení farského úradu svedči ai budova fary dostavená v období baroka roku 1749. V obci je ešte jedna zaulímavá sakrálna stavba z obdobia baroka – kaplnka sv. Anny z roku 1758. (Rok 1909 uvádzaný v Schematizme… ako rok výstavby, bol rokom obnovy kaplnky.)
Ani učitelia to nemali v Prečíne vôbec ľahké
Prvým učiteľom bol okolo roku 1696 evanjelický „orgišt“ Mikuláš Kuliffay. Ďalšia zmienka po osemdesiatročnej pauze je o rodákovi z Prečína, katolíkovi Jurajovi Krabáčovi z roku 1776. Bol mužom vzorne striezlivým a pri vychovávaní tiež usilovným.
Ako spomína kronikár František Lipták, riaditeľ Národnej školy v Prečíne v rokoch 1920 – 1955, nemali to učitelia v tých časoch vôbec jednoduché. Podľa jeho zápisov ich do roku 1980 bolo päťdesiattri.
„Na vlastnú žiadosť som bol preložený na novozriadenú štátnu ľudovú školu, a tak som bol prinútený doterajšieho miesta organistu – učiteľa vzdať sa, čo som aj učinil. Dlhý čas po mne nemohli zohnať cirkevníci organistu, lebo nemali pre neho byt. A tak žiaci Rímsko-katolíckej školy behali po ulici, čo ovšem cirkevníkom liezlo na nervy. Konečne až dňa 1. decembra 1930 nastúpila výpomocná učiteľská sila – mladé neskúsené dievčatko v osobe Oldřišky Zbořilovej. Bola tu však len do 30. 6. 1931. O dva mesiace prijal miesto dočasne bývalý výpomocný učiteľ zemianskozávadskej školy, čo potom neraz oľutoval. Bol tiež neskúsený a v škole si mu deti robili čo chceli a v kostole tiež. Detváky nenapredovali v škole vo vedomostiach a mravoch. Verejná mienka sa opočala kryštalizovať na tom, že veru radšej dajú občania všetky dietky do novej školy. Tak sa stalo, že stará škola nemala ani žiakov, ani učiteľov a zanikla.
Pomaly už ani dve triedy nestačili pojať stále a sústavne rastúci počet žiakov, ktorý sa medzi časom nebezpečne začal približovať počtu 150 a ukazovalo sa mať trojtriednu školu. 22. júla 1929 započala výstavba novej školskej budovy, predbežne len dvojtriednej. 16. októbra 1929 stavba bola už pod strechou a stavebné práce vzhľadom na blížiacu sa zimu boli prerušené na čas. Medzitým sa ukázali nepredvídateľné ťažkosti. Konečne po mnohých nesnázach a trampotách sa mi podarilo tieto prekážky prekonať a 26. augusta 1932 bez všetkých okázalosti prevzal som dohotovenú budovu trojtriednej štátnej školy a za páru dní započali sme vyučovanie až traja učitelia.“
Mali spoločný pôvod s rodom Podmanickovcov
Bohatým šľachtickým rodom Trenčianskej stolice bol rod Prečínskovcov, ktorí si v druhej polovici 15. storočia začal písať prídomok (predikát) z Prečína. Rod mal spoločný pôvod s rodom Podmanickovcov z Podmanína. Dôkazom toho je, že prvý známy majiteľ Prečína bol Blažej Podmanický, ktorý dostal od kráľa Mateja Korvína potvrdzujúcu donáciu na majetky Prečín, Fačkov a Hliník roku 1469. Už roku 1485 sa uvádza Václav Prečínský ako „Venceslaus de Preczin." Prvým významným členom rodu bol opäť Václav Prečínský, prvýkrát spomínaný roku 1534, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s Jánom Podmanickým. Ten 27.júla 1534 uzavrel dohodu s Jánom Katzianerom, hlavným generálom cisárskych vojsk o vzájomnom nenapádaní sa. Václav Prečínský sa uvádza v tejto dohode ako zeman stojací v službách Podmanického. Ďalší z rodu Prečínskovcov, Ján, (žil v rokoch 1520-1574) bol provizorom Lednického hradu. Jeho syn Rafael bol trenčianskym slúžnym. Roku 1576 spolu s Jurajom Nozdrovickým viedli vypočúvanie svedkom v hraničnom spore medzi považskobystrickým a lietav-ským panstvom o užívaní tzv. Suchej doliny. Ďalší príslušník rodu, Andrej, bol roku 1604 zástupcom komorského pokladníka. Člen rodu Mikuláš v rokoch 1638 – 1651 vykonával funkciu ilavského tridsiatnika. Rod Prečínskovcov vymrel v polovici 18. storočia. V Prečíne sa stretávame ešte aj s ďalšími rodovými menami. V rokoch 1814 až 1816 máme v Prečíne doloženého katolíckeho farára zemianskeho pôvodu Jána Hôrku, ktorý bol zároveň aj považskobystrickým podarcidiakonom. Pred svojou smrťou žil v Prečíne aj zeman Mikuláš Závaday (Závadský), ktorý tu zomrel niekedy po roku 1673.
