V dejinách každého národa, krajiny, či štátu sa odohrali významné udalosti, ktoré sú preň príznačné, charakteristické, na ktoré sú ich obyvatelia hrdí a pripomínajú si ich. Na medzinárodnej úrovni tieto historické momenty konkrétnu krajinu, či štát zároveň reprezentujú. V dejinách slovenského národa je jednou z týchto udalostí Slovenské národné povstanie.
O Slovenskom národnom povstaní nemožno hovoriť bez pripomenutia medzníkov, ktoré mu predchádzali a bez ktorých by sa nebolo uskutočnilo. V dňoch 14. a 15. marca 1939 zanikol prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, Československá republika.1 Nový štát na mape Európy, Slovenská republika ( ako sa od 21. júla 1939 po prijatí ústavy začal nazývať) vznikol z vôle hitlerovského Nemecka, čo výrazne ovplyvnilo jeho následný vnútropolitický i zahraničnopolitický vývoj.2 Svoje konkrétne záujmy si nacisti presadili už krátko po vzniku samostatného štátu. Ochranná zmluva z 23. marca 1939, totiž obsahovala tajný protokol, ktorý naznačoval nemecké požiadavky voči svojmu spojencovi. Podľa tejto zmluvy prebralo Nemecko ochranu nezávislosti a integrity Slovenska a získalo právo na vojenskú základňu pozdĺž Karpát od Bratislavy po poľskú hranicu.3 Spojenectvo medzi Nemeckom a mladou Slovenskou republikou sa prejavilo krátko po vypuknutí 2. svetovej vojny, keď sa, síce len malá časť, novovzniknutej slovenskej armády zapojila do ťaženia proti Poľsku. Keď sa 22. júna 1941 začala pod krycím názvom Barbarossa nemecká invázia do Sovietskeho zväzu, v zmysle vzájomných spojeneckých zmlúv sa k nej pripojila aj Slovenská republika. Už 24. júna 1941 prekročila slovenská armáda hranice a zapojila sa do vojny proti Sovietskemu zväzu. 4 Východným frontom prešlo približne 100 tisíc slovenských vojakov a dôstojníkov.5 Vazalský vzťah medzi Nemeckom a Slovenskom sa neprejavoval len v účasti Slovenska vo vojne, ale vo všetkých oblastiach priemyslu, hospodárstva, zahraničnej politiky, známe sú snahy Nemecka o zavedenie ríšskej marky ako platidla, podobne ako sa stalo v Protektoráte Čechy a Morava. Práve spojenectvo s nacistickou treťou ríšou, totalitný systém (jedinou povolenou politickou stranou bola HSĽS), či prenasledovanie (i keď v porovnaní s inými krajinami výrazne miernejšie) opozície a neochota zmieriť sa s rozpadom Československej republiky, vďaka ktorej sa Slováci vymanili z neúprosnej maďarizácie, sa časť občanov československého zmýšľania zapojila už v roku 1939 do odboja a neskôr aj do SNP. V roku 1944 už bolo každému priemerne rozmýšľajúcemu človeku jasné, že Nemecko vojnu prehrá a so zánikom tretej ríše padne aj Slovenská republika. Veľmoci ZSSR, Veľká Británia a USA vďaka pôsobeniu exilovej vlády v Londýne na čele s prezidentom Edvardom Benešom už totiž rozhodli o tom, že po vojne bude obnovená Československá republika v predmníchovských hraniciach.6 Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944, ako reakcia na príchod okupačných nemeckých jednotiek, ktoré prišli spacifikovať stále sebavedomejšie partizánske skupiny, ktoré sa, najmä po príchode sovietskych partizánskych organizátorských skupín, dopustili viacerých incidentov, z ktorých mnohé skončili tragicky. Prípravy ozborojeného povstania vedené domácimi odbojovými skupinami, exilovou vládou v Londýne a hlavne Vojenským ústredím sídliacim v Banskej Bystrici na čele s pplk. Jánom Golianom ešte neboli dokončené. Napriek tomu 1. čs. armáda na Slovensku alebo povstalecká armáda,ktorú od 7. septembra uznávali veľmoci ako spojeneckú armádu,7 spolu s približne 10 tisíc partizánmi, bránila slobodné povstalecké územie do 28. októbra 1944, kedy jej bol vydaný posledný rozkaz od jej druhého veliteľa gen. Rudolfa Viesta k prechodu na partizánsky spôsob boja. Po tomto začal na Slovensku teror voči civilnému obyvateľstvu, ktorému padlo za obeť približne 3956 obetí.8 Ani tieto aktivity zo strany nemeckých bezpečnostných a policajných útvarov, ktorým pomáhali domáce zložky Pohotovostných oddielov Hlinkovej Gardy, nezabránili postupu oslobodzujúcej Červenej armáde. Tá už 20. septembra 1944, teda v čase povstaleckých bojov, oslobodila prvú slovenskú obec Kalinov na východe a svoj cieľ na Slovensku splnila oslobodením posledných obcí na Kysuciach, Korňu, Makov a Klokočov. Súčasne s oslobodzovaním sa viedla aj partizánska vojna v zime 1944/1945, ktorú historici považujú za druhú etapu SNP9, nakoľko časť ozbrojených povstaleckých síl pokračovala v boji až do oslobodenia.
Bez vyššie uvedených najvýraznejších atribútov existencie Slovenskej republiky, nemožno hovoriť o Slovenskom národnom povstaní a jeho význame v dejínách nášho národa. SNP totiž bolo politicky i vojensky namierené proti domácemu a zahraničnému nacizmu a fašizmu.10 V nijakom prípade nebolo proti slovenskej štátnosti, či slovenskému národu. Práve SNP sa snažilo nielen obnoviť demokratický režim predmníchovskej Československej republiky, ale malo v nej zabezpečiť Slovensku rovnoprávne postavenie. Napriek mnohým chybám, ako napríkald teror zo strany partizánov voči civilnému obyvateľstvu či nedostaočná koordinácia s Červenou armádou, treba SNP hodnotiť pozotívne. Bola to protifašistická a demokratická revolúcia, ktorej sa zúčastnila veľká časť slovenského národa v tom čase na správnej strane vojnou rozdeleného sveta.11
Vyššie opisované udalosti sa viac, či menej dotkli každého mesta a obce na Slovesnku a obec Prečín v tomto prípade nebola výnimkou. Obec bola súčasťou okresu Považská Bystrica, ktorý ležal v Trenčianskej župe. Vytvorením trojstupňového systému štátnej správy, ministerstvo —župa — okres, vznikol v Považskej Bystrici okresný úrad, jeho výkonné zložky, notárske úrady sídlili vo väčších obciach. Tak vznikol notársky úrad v Prečíne a patrili do neho obce Bodiná, Zemianska Závada a Počarová. Udalosti bezprostredne súvisiace s priebehom SNP v okrese a samotnom Prečíne výrazným spôsobom ovplyvnila ich geografická poloha. Časť okresu, i keď Prečín už nie, patrila do spomínaného ochranného pásma. Nie bez príčiny však v ňom bola Považská Bystrica, nakoľko sa tu nachádzal závod Zbrojovky, pre Nemcov tak významnej.
Odboj v okrese Považská Bystrica a v Prečíne:
Už koncom októbra 193812 podarilo vytvoriť okresné ilegálne vedenie komunistickej strany, ktorého vedúcim sa stal Ladislav Lečko.13 V štruktúre ilegálnej komunistickej strany patrila obec, aj celý okres Považská Bystrica do žilinskej oblasti. Približne rok (august 1940 – august 1941) bol L. Lečko na jej čele, pokiaľ ho spoločne s Ľ. Benadom v Sučanoch nezatkli policajné orgány14 a odsúdili na jedenásť rokov.15 Zatknutí boli dňa 23. augusta 1941, potom ich eskortovali do Bratislavy.16 L. Lečko bol už predtým trestne stíhaný a zatknutý, práve pre spoluprácu s Ľ. Benadom. Ten mu pod krycím menom Štefan priniesol 22. apríla 1940 do Považskej Bystrice letáky, ktoré boli rozširované 30. apríla 1940, za čo bol L. Lečko väznený.17
Počas tohto obdobia sa v okrese vytvorili viaceré ilegálne bunky, napríklad v Papradne, Brvništi,18 Marikovej, Prečíne19 a v Považskej Bystrici v Zbrojovke. Tajné schôdze ilegálnych pracovníkov sa konali v byte u Teodora Novohradského.20 Činnosť týchto buniek spočívala najmä v tlačení a roznášaní letákov, rozširovaní protištátnych hesiel, vyvesovaní červenej zástavy pri príležitosti sviatku 1. mája.
Protištátne heslá sa rozširovali najmä v Zbrojovke, kde sa na viacerých miestach našli nápisy ako Príde Stalin, všetci s ním. Niektoré nápisy nájdené v Zbrojovke obsahovali okrem vulgarizmov aj satirické heslá. V správe podanej 29. novembra 1940 Obvodným notárskym úradom sa píše: „Na predmetné nariadenie za tunajšie obecné notárstvo hlásim, že komunistické práce boly zistené v Zbrojovke, kde po chodbách záchodov pri objekte č. 742 – valcovni rôzne nápisy heslovité boly, ako: Rusi budú zaberať Slovensko!, Rusi pôjdu na Nemcov!, Hlinka hnije, Garda pije, Tiso zradca! A iné kde sú podozrelí z komunistickej činnosti Gašpar Čižmár, Gejza Kalaš, Václav Vorlický, ktorých treba aspoň na iné zmeny zadeliť.‟21 V objekte valcovne sa rôzne nápisy našli už 18. mája 1939 a v noci z 12. na 13. júla 1939. Boli to nápisy s heslami Zvíťazíme a Desatero prikázanie, ktoré končia výzvou Preto so Sidorom proti Nemcom a za samostatný Slovenský štát.22 V Zbrojovke, tiež prebiehali akcie proti zbrojnej výrobe23 alebo boli medzi zamestnancami badané rôzne prejavy sympatii ku ZSSR, na čom mali podiel aj zamestnanci z Prečína: „V jednotlivých prípadoch po zahájení ozbrojenej akcie Nemecka proti SSSR boly spozorované prejavy nadŕžajúce SSSR a to najmä medzi robotníkmi zamestnanými v zbrojovke v Pov. Bystrici. Zjavné výrazy nadržania použili: Štefan Pavlík, robotník z Prečína, Juraj Kulich, robotník z Prečína, Pavol Orávik a Štefan Orávik, oba robotníci z Prečína č. d. 14 a Tomáš Martinec robotník z Prečína. Z miestnych roľníkov nadŕžajú SSSR: Bírošík Juraj a Ján, Chudý Ernest a Chudý Štefan, roľníci v Prečíne.‟24 Červené zástavy pri príležitosti sviatku 1. mája boli pravidelne nachádzané na viacerých miestach a to v Papradne, Marikovej, v Považskej Bystrici na zrúcanine hradu,25 alebo v Prečíne 1. mája 1940 na lipe nad kaplnkou pri notárskom úrade.26 Miestne spomienky sa o tejto udalosti zmieňujú nasledovne: " …bola v roku 1940 pred prvým májom vyvesená červená zástava na lipe pri bývalom notárskom úrade v Prečíne. Túto zástavu vyvesili už členovia ileg. KSS z Považskej Bystrice a to s. Ján Kereš, Juraj Šaradín, Gardian, Štefan Špánik z príkazu vedenia KSS s. Ladislava Lečku, Karola Zelenáka a ďalších."27 Po napadnutí ZSSR Nemeckom a vlne perzekúcií, ktoré mali v okrese za následok zatknutie L. Lečku a viacerých členov dvoch ilegálnych skupín pôsobiacich v okrese, sa rozpadli oblastné vedenia komunistickej strany. Druhým okresným veliteľom v Považskej Bystrici sa stal Anton Lichtman, spolu s J. Bečicom, F. Belajom.28 Vytvorila sa tretia skupina ilegálnych komunistických pracovníkov.29 Pôsobila v období od septembra 1940 do júla 1941 a jej úlohou bolo usmerňovanie organizácie príprav SNP.30 Aj v nasledujúcom období sa však usporiadalo niekoľko stretnutí v auguste 1943 v Prečíne, v máji 1944 v Kostolci a v júli 1944 u Jozefa Pakana v Považskej Bystrici.31 V tom čase, aj keď len od augusta 1941 do júla 1942, v Považskej oblasti pôsobilo ilegálne ústredné vedenie KSS, ktorého vedúcim bol K. Kubín.32 Z iniciatívy V. ústredného ilegálneho vedenia KSS v zložení Karol Šmidke, Gustáv Husák a Laco Novomeský začali vznikať iligálne revolučné národné výbory (RNV), ktoré mali zabezpečovať prípravu SNP na miestach, kde vznikli. Aj v Prečíne vznikol takýto RNV v nasledovnom zložení: "Anton Čihovský, Vendel Orávik, Pavel Orávik, Augustín Krabáč, Ján Bírošík, Pavel Políček, Jozef Blaško Kováč, Tomáš Martinec, Štefan Pavlík cestár, Jozef Krabáč ml., Ján Políček, Pavel Vančo, Ondrej Krabáč Kostelný, Štefan Orávik Fajbík, Tomáš CHúpek, Matúš Chúpek, Bajza Valient, Bajza Matúš, Stanislav Šaradín, Pavel Bírošík star., Vendel Orávik murár, Alexander Orávik, Peter Zubek, Lagíň Matúš, Lagíň Augustín, Šramčík Alexander, Pavel Šimo notár a ďalší."33
Významnou občianskou skupinou pracujúcou v Považskej Bystrici bola tiež skupina F. Bayerlinga, ktorá pracovala v rokoch 1939 – 1942.34
Vypuknutie a priebeh SNP v Prečíne a okolí:
Počas leta 1944 sa aj v okrese Považská Bystrica diali udalosti typické pre celú krajinu. V priebehu prvého polroka 1944 sa ČA nezadržateľne blížila ku hraniciam Slovenska a bolo len otázkou času, kedy územie obsadí.35 Nad celou trenčianskou župou sa pravidelne objavovali lietadlá protihitlerovských spojencov.36 Považská Bystrica bola pre Nemecko až priveľmi dôležitá, o čom svedčí aj to, že už "dňa 28. aug. 1944 o 20. 15. hod. do Zbrojovky v Považskej Bystrici dorazilo veľké osobné auto obsadené 30 nemeckými vojakmi a dve osobné autá s nemeckými dôstojníkmi. Okolo obce Orlové a smerom Váhu – Veľká Udiča a Pov. Podhradie dislokovalo sa asi 150 – 200 nemeckých vojakov, ktorí sú ozbrojení dvoma pancierovými autami, protitankovými kanónmi zamierenými na stred mostu cez Váh a guľometmi. Nemeckí vojaci sa zakopávajú nad obcou Orlové a pozdĺž Váhu smerom na Teplú.37 Po moste a po cestách hliadkujú smerom na Veľkú Udiču a Pov. Podhradie.‟38 Okrem dôležitosti Považskej Bystrice v plánoch nemeckej armády týkajúce sa zbrojárskej výroby, ďalšou príčinou skoršieho príchodu do obce mohla byť aj prítomnosť partizánov. Ako aj v iných oblastiach, aj v považskobystrickom okrese sa zdržiavali na viacerých miestach už pred 29. augustom 1944 i keď tu ich prítomnosť nenadobudla väčších rozmerov. Už 24. augusta mala prísť do Domaniže asi 20 členná skupina partizánov, obsadiť poštový úrad, odzbrojiť miestnych žandárov a na druhý deň odísť do Kuneradu.39 Tak sa malo stať aj 26. augusta v Prečíne, kde mali partizáni na druhý deň obsadiť miestnu hájovňu.40 Mohli to byť miestni občania, ktorí sa neskôr pridali k jednotkám práve vzniknutej II. slovenskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika. Tá sa totiž do tohto priestoru presunula až po 1. septembri 1944.41. Podľa spomienok Antona Čihovského bola aj v Prečína v posledných rušných augustových dňoch vyhlásená Československá republika.42 Vo väčšom počte sa partizáni zdržiavali ešte v Súľovských skalách. Do Vrchteplej dorazila partizánska skupina ešte v jeseni 194343 a postupne sa rozrastala o ďalších členov z radov miestneho obyvateľstva.44 Oddiel pôsobiaci v tomto priestore operoval tiež v rámci II. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika.
Prípravy Povstania v obci Považská Bystrica mal zabezpečiť veliteľ miestneho protilietadlového delostrelectva mjr. Spišiak. Ten však po obsadení Zbrojovky Nemcami z Považskej Bystrice odišiel do Banskej Bystrice, vrátil sa až o dva dni a potom sa pridal k partizánom.45 Prípravy ozbrojeného vystúpenia proti okupantom v obci a následne v ostatnom okrese zlyhali, k čomu, okrem obsadenia Zbrojovky, prispelo aj konanie okresného náčelníka Dr. Ďurdíka, ktorý v situačnej správe píše:
„Keď hrozilo vážne porušenie pokoja a verejného poriadku v Pov. Bystrici, po dohode s okresným veliteľom HG v Považskej Bystrici Jozefom Bachratým telefonoval som do Bratislavy a Žiliny, čo sa vlastne má robiť. S Bratislavou nebolo možné dostať spojenie, zo Žiliny žandársky stotník Stančík a pplukovník Dobrovodský mi telefonovali, že treba sa pridať k partizánom a treba obsadiť Zbrojovku. Sdelil som im, že nemám žiadnych rozkazov a nemôžem pripustiť žiadne krviprelievanie, lebo Zbrojovka je nemeckým vojskom obsadená. Pplukovník Dobrovodský mi na to povedal, že posádka i žandári v Pov. Bystrici nech ustúpia na Rajec a na stredné Slovensko.‟46
Náčelník však namiesto uposlúchnutia tohto rozkazu, vydal žandárom prísny rozkaz, aby za žiadnych okolností nepoužili zbrane, aby sa starali len o poriadok a bezpečnosť v meste a okolí a aby bezpodmienečne ostali na svojich miestach. V správe ďalej pokojne konštatuje, že nemecká branná moc sústredená v Zbrojovke do pripravovaného ale nezdareného puču nezasahovala a posádku protilietadlového delostrelectva pokojne odzbrojila až 31. augusta 1944.47 Tak sa do jej rúk z ôsmich diel, ktoré mala posádka k dispozícií, dostali okamžite tri, ostatné zostali na svojich miestach bez mužstva.48 Keďže rozkazy vydané pre Považskú Bystricu ostali bez odozvy, strážmajster Rapšo a Anton Hedera išli za Jánom Chorvátom, aby si pripravil výzvu k miestnemu obyvateľstvu, ktorú však už prečítať nestihol.49 Nemecké jednotky už boli v Orlovom a od Považskej Bystrice ich delil len most. Podľa Kroniky sa tieto udalosti mali odohrať vo večerných hodinách medzi 19. a 20. hod. Vzhľadom na to, že major Dobrovodský už predpoludním o 11:30 dostal hlásenie, že po železnici sa od Trenčína do Horného Hričova približuje nemecký transport,50 sa tieto udalosti odohrali pravdepodobne skôr. Jednotka okupačných vojsk, ktorá prechádzala obcou bola bojová skupina „Ohlen‟, ktorej velil plk. Konrad von Ohlen, mala asi 3000 mužov a postupovala po trase Vlársky priesmyk – Púchov – Považská Bystrica – Žilina – Vrútky do Turčianskeho sv. Martina.51 Jednotku tvoril 82. náhr. Pluk tank. Granátnikov, výcvikové prápory zemebrany II/1 a I/8, bojová skupina Senica, 1. rota 373. práporu zemebrany a náhr. tanková rota.52
Okres Považská Bystrica tak ostal mimo oslobodeného povstaleckého územia a priame boje medzi 1. čs. armádou a okupačnými jednotkami na jeho území neprebiehali. Napriek tomu, sa v Považskej Bystrici a okolí odohrávali zásluhou partizánov mnohé dramatické udalosti.
Ako už bolo uvedené, 1. septembra 1944 sa II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika presunula do údolia Rajca a jedna jej časť obsadila Domanižu a boli vyslané prieskumné skupiny smerom na Považskú Bystricu a Trenčín.53 V dňoch 12.-15. septembra 1944 vznikali na rozkaz K. K. Popova miestne oddiely a takto vznikli tri tzv. Veliteľstvá partizánov. V považskobystrickom okrese sa z nich nachádzali dve.
Prvé vo Vrchteplej, podliehali mu obce Bodiná, Súľov-Hradná a Babkov, velil mu J. Čuriak.54 V Bodinej mužstvo organizoval strážmajster z Domaniže Ján Hiben, veliteľom bol Jaroslav Boško. Zbrane malo mužstvo z veliteľstva v Domaniži. Medzi Vrchteplou a Bodinou bola postavená stráž, ktorej velil Ján Mrišo.55 Výzbroj tejto jednotky mal tvoriť len jeden ťažký guľomet, štyri pušky, granáty a munícia.56
Druhé Veliteľstvo partizánov bolo v Domaniži a podliehali mu obce Ďurďové, Zemianska Závada a Prečín. V Zemianskej Závade bola umiestnená strážna jednotka, ktorá mala kontrolovať územie zo smeru Zemiansky Kvášov, Horný Moštenec a Pružina, veliteľom stráže bol Ján Tomana.57 Dostatok informácii existuje práve o oddieli v Prečíne. Veliteľom partizánov bol najskôr Michal Šefranka,58 po zvýšení počtu partizánov sa veliteľom stal npor. v. z. Jozef Hamaj,59 vtedajší riaditeľ školy v Zemianskej Závade,60 jeho zástupcom bol npor. v. z. N. Windisch, riaditeľ školy v Malých Ledniciach, komisár P. Šimko. Partizánska skupina mala ešte dvoch dôstojníkov, a päť poddôstojníkov a spolu asi 120 slabo vycvičených príslušníkov. Vznikla organizačne na základe miestnej CPO z rozkazu štábu II. partizánskej brigády, k dispozícii mala len 10 pušiek, jeden samopal, jeden ťažký guľomet, tri ľahké guľomety vz. 26, jednu protitankovú pušku PTRD-41, 300 ručných granátov, päť zväzkov protitankových ručných granátov a asi 4-5 tisíc kusov streliva. Tieto zbrane boli dodané z Kuneradu.61 Miestne Veliteľstvo sídlilo so súhlasom riaditeľa Františka Liptáka v miestnej trojtriednej škole, k dispozícii malo aj jeho byt.62 V spomienkach obce je podrobne popísaná organizácia tejto jednotky: „pri prevedení organizácie jednotky bol poverený funkciou hlavného veliteľa napr. Jozef Hamaj, jeho zástupcom Anton Čihovský (predseda RNV), politický komisár Pavol Šimo, vtedajší notár v Prečíne, ako zpravodajca medzi jednotkou v Prečíne a veliteľstvom v Domaniži bol poverený Vendel Orávik krajčír a spojku Gustáv Krabáč.‟63 Ďalej je v materiáli rozpísané aj rozmiestnenie členov skupiny v obci. Dve sa nachádzali v priestore hory Bukovina, medzi Prečínom a Považskou Bystricou, ďalšia skupina bola v priestore Krátke (lesná cesta vedúca do Praznova alebo Bodinej) a strážna jednotka, už spomínaná, s veliteľom Jánom Tomanom, bola postavená aj v priestore Markušovec medzi Počarovou a Zem. Závadou.64
O prítomnosti partizánov boli informované aj úrady. V prvých dňoch povstania mali v oblasti situáciu nemecké jednotky pevne v rukách, čo dokazuje aj hlásenie zo 4. septembra 1944, o situácii na Považí, keď od Žiliny po maďarské hranice bola situácia zabezpečená opornými bodmi a železničná doprava fungovala bez prekážok. No už 23. septembra je v tajnom hlásení spomínaná „živá činnosť bánd na Považí medzi Považskou Bystricou a Trenčínom‟ a 24. septembra sa „hlásia silné koncentrácie bánd v priestore Frývald – Domaniža – Fačkov s cieľom útoku na zbrojárske závody Pov. Bystrica – Dubnica.‟65 Na základe týchto dostupných údajov možno zrekonštruovať udalosti odohrávajúce sa v Považskej Bystrici a okolí v prvých dňoch Povstania. Napriek tomu, že väčšia časť okresu do povstaleckého územia nepatrila, z podávaných správ je evidentné, že na viacerých miestach situácia pokojná nebola, i keď najviac nepokojov náčelník udáva práve z východnej častí okresu, ktoré do tohto územia patrili.
Dôležitosť II. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika spočívala najmä v tom, že po presune do Rajeckej doliny prevzala obranu západnej hranice oslobodeného povstaleckého územia.66 V tajnom hlásení nemeckého generála v Bratislave z 15. septembra 1944 sa uvádza, že činnosť bánd na Považí je v posledných dňoch podstatne živšia, uskutočňujú sa prepady na zabezpečenie železnice, mostov, atď.67 V tomto priestore začali nemecké jednotky akcie s úmyslom definitívneho zničenia jednotiek II. partizánskej brigády v nedeľu 24. septembra útokom na obec Prečín. Jednotky, ktoré postupovali na Prečín, neboli silné. Z archívu Múzea SNP máme zo spomienok o obci tieto informácie: „Proti nám valilo sa najmenej 2.000 až 2.500 Nemcov a Gardistov z troch strán so 4-6 tankami a asi 60 až 100 nákladných silne ozbrojených aut, vystrojených delami tiež ťažkými i ľahkými zbraniami, mínometmi a automatmi…‟68 Tieto údaje absolútne nemožno pokladať za pravdivé, útok, ktorý začal okolo obedňajších hodín vykonali malé jednotky vyčlenené z Panzer Division Tatra a POHG Považská Bystrica, podporované paľbou troch pôvodne slovenských 8. 35 cm protilietadlových kanónov vz. 22. Pravdepodobne išlo o niektorý z práporov, ktoré divízia používala na zabezpečenie svojho tylového priestoru. Do úvahy prichádzajú jednotky približne v sile roty vyčlenené z II/1. Landesschützen-Batalion, prípadne I/8 Landessützen-Batalion.69 Ďalšia, rovnako asi jedna čata divízie Tatra útočila z Predmiera na Súľovské skaly.70 Skutočnosťou ostáva fakt, že na Prečín nemecké jednotky útočili z troch strán. Po hradskej ceste, cez Podmanín z Bodinej a od Moštenca na Bukovinu a Hradisko. V poslednom menovanom priestore sa zmocnili ďalšej časti streliva po odzbrojenej protileteckej posádke. Nemci sprevádzaní gardistami postupovali asi na piatich nákladných autách. Partizáni obsadili obrannú čiaru Zemianska Závada – Prečín – Bodiná a požiadali štáb v Domaniži o posilu, prišlo však len asi 40 mužov, s dvoma ľahkými guľometmi vz. 26 a niekoľkými samopalmi.71
Boje o Prečín prebiehali v priestore Hôrka, kde bola jednotka spolu s veliteľom npor. v. z. Jozefom Hamajom. Jednotku tvorilo len okolo 10 mužov. Druhé miesto, kde sa bojovalo, bolo v priestore Hradisko, kde bola do bojov nasadená jednotka z údernej čaty Veliteľstva partizánov v Domaniži, okrem iných aj K. K. Popov, Ivan Sivuškin, či predseda RNV v Domaniži Imrich Juríček.72 Taktiku boja vypracoval npor. v. z. Jozef Hamaj: „bola tá, že necháme v danej situácii nepriateľa priblížiť čo najbližej, vyčkáme podľa možnosti príchod posily z Domaniže, prípadne z Kuneradu a len potom začneme do neho rezať z dobre rozostavených streleckých jednotiek a dokonale maskovaných gulometných hniezd. Týmito sme bezpečne ovládli celú v úvahu prichádzajúcu dolinu v prípade akej-takej zálohy – posily.‟73 Plán útoku partizánov na Považskú Bystricu bol dohodnutý 21. septembra 1944 v Domaniži.74 Ako vývoj udalostí ukazuje, plány realizované neboli. Bojové akcie začali okolo obeda, prvé nemecké jednotky sa objavili v obci okolo 16. hodiny75 a do večera bola obsadená celá obec. Partizáni sa dali na útek do okolitých hôr, velenie padlo do zajatia a zvyšky mužstva prešli do Domaniže.76
Po obsadení Prečína postupovali nemecké jednotky z Panzer Division Tatra smerom na Domanižu. Tu bola situácia kritická, pretože partizáni nutne potrebovali posilu a zbrane. Z Kuneradu prišla vojenská rota Slaichart pod velením npor. let. A. Manna. Týmto sa síce podarilo zastaviť útok slabej nemeckej jednotky, avšak postup nemeckých jednotiek v iných smeroch, celkovú situáciu nezlepšilo, a tak partizáni ustúpili aj z Domaniže. Po príchode nemeckých vojakov do Domaniže boli tunajší príslušníci žandárskej stanice odzbrojení a boli im odobraté aj súkromné veci.77 Do 26. septembra 1944 jednotky Panzer Division Tatra obsadili celé údolie Rajca,78 ranení partizáni potom boli dovážaní do Pružiny.79
V opisovaných bojoch padlo asi päť Slovákov a jeden Rus.80 Padlí partizáni boli títo: Ján Budaj z Krče, Štefan Skalka Palubjak zo Zákopčia a Jozef Dudák zo susednej Domaniže.81 Ďalší dvaja nepadli priamo v boji, ale boli počas neho chytení a tesne po obsadení obce zastrelení nemeckými vojakmi. Jána Goljera z Rajca a Bohumila Mrišu z Bodinej najskôr vypočúvali, mučili a nakoniec zastrelili pri budove školy, pričom obaja si museli kopať jamu.82 Padlý Rus bol pravdepodobne P. Nikifil, ktorý obsluhoval jedinú protitankovú pušku.83 Ranený bol jeden miestny občan, Ján Kopáč.84 Obsadením obcí nemeckými jednotkami vo východnej časti považskobystrického okresu bola zároveň zničená aj obrana tejto časti povstaleckého územia. Potom, ako nemecké jednotky obsadili Kunerad, vydal štáb brigády jednotkám rozkaz stiahnuť sa pred náporom do najbližších horských masívov, jednotky sa mali zhromažďovať v masíve Súľovských skál a v priestore Domaniža – Pružina.85
Posledné partizánske oddiely pôsobiace v okolí Považskej Bystrice a Prečína boli už tiež spomínané oddiely Zozulov a Sivuškin. O oddiele Sivuškin sa nepodarilo nájsť podrobnejšie informácie, možno spomenúť len údaj zo spomienkového materiálu z obce Prečín, kde autori píšu, že partizáni z Prečína, Domaniže a ďalší príslušníci partizánskej jednotky urobili prepadovú akciu do obcí Praznov a Kostolec proti nemeckej jednotke. Okrem už spomínaných členov miestneho oddielu J. Hamaja, K. K. Popova, či A. Čihovského, je ako jeden z účastníkov prepadu spomenutý aj Vasil Sivuškin. Ak sa jedná naozaj o veliteľa tohto oddielu, krstné meno, tak ako aj v iných prípadoch, uvádzajú autori nesprávne. Podľa operačného priestoru oddielu by sa však naozaj mohlo jednať o Ivana Sivuškina. Velitelia oddielov K. K. Popov a Sivuškin sa mali v Prečíne dohodnúť na premiestnení celej partizánskej jednotky do priestoru Bukovina a odtiaľ podniknúť útok na Považskú Bystricu.86
Nemecké jednotky v Považskej Bystrici boli ubytované od 1. októbra 1944 tiež v kinosále miestnej organizácie HSĽS v katolíckom dome.87 Je ešte dôležité pripomenúť, že od 12. októbra 1944 sa v považskobystrickom okrese nachádzali nemecké jednotky 14. divízie granátnikov zbraní SS (Halič č. 1), ktorá okamžite začala prieskumnou činnosťou, avšak od začiatku mala podľa hlásenia nedostatok zbraní.88 Štáb divízie sídlil v Žiline, konkrétne v Považskej Bystrici sídlil 14. delostrelecký pluk.89 Je známe, že divízia bola zložená z haličských Ukrajincov a nemeckých Volksdeutsche. O tom, ako týchto vojakov vnímali obyvatelia, možno uviesť príklad z Prečína: „… Tí prví držali obec obsadenú až do dňa 12. októbra 1944. Po nich prišli tiež Gestapáci, ale už trochu miernejší, než boli tí prví – frontoví…‟90 Na základe tejto správy teda možno tvrdiť, že pôvodnú nemeckú jednotku vystriedala 12. októbra 1944 iná jednotka príslušníkov 14. SS divízie.91
Od konca septembra 1944 po obsadení Rajeckej doliny sa jednotky II. partizánskej brigády M. R. Štefánika rozpŕchli roztratene do masívu Malej Fatry, Súľovských skál a Domaniže. Po rozdelení brigády sa v Malej Fatre a ďalších častiach okresu pohybovali jednotky novovzniknutej 2. slovenskej národnej partizánskej brigády, ktorej veliteľom bol stot. serž. K. K. Popov.92Úlohou brigády, ktorú dostala od HŠPO v Banskej Bystrici, bolo uskutočňovať diverzné akcie v tzv. Rayone brigády ohraničený cestami Považská Bystrica – Žilina a Rajec – Domaniža. V tomto období však išlo príslušníkom brigády skôr o prežitie a bojové akcie boli až na druhom mieste.93 Aj v spomienkach a kronikách Povstania jednotlivých obcí sa nespomínajú nijaké akcie partizánov v tomto období, súhrnne možno povedať, že sa aj naďalej zdržiavali v blízkosti jednotlivých obcí.
Už v prvých dňoch bojov medzi povstaleckou armádou a okupačnými jednotkami bola v Brne v dňoch 30. a 31. augusta 1944 na potlačenie akéhokoľvek odporu a na pacifikáciu civilného obyvateľstva zriadená Pohotovostná skupina H SiPo94 a SD95, ktorej jadro tvorili Einsatzkommando 13 a 14.96 Okres Považská Bystrica nachádzajúci sa v trenčianskej župe v štruktúre protipovstaleckých orgánov podliehal EK 13, ktoré sídlilo v Trenčíne od začiatku septembra 1944 a jeden z oporných bodov, Sützpunktov, bol od 20. októbra 1944 v Považskej Bystrici. Veliteľom bol SS haupturmführer Figas, tiež tu bola dislokovaná 2. čata roty Winter.97 Jej súčasťou bola aj asistenčná jednotka Meier, ktorá je v jednom hlásení charakterizovaná nasledovne: „Zbrojovkou Považská Bystrica sa vojensky zabezpečuje jednotka Wehrmachtu Meier, ktorá má asi 150 mužov. Je dostatočne vyzbrojená.‟98 V situačnej správe náčelníka sa datuje jej príchod 19. októbra, sídlila v miestnej rímskokatolíckej ľudovej škole.99
V okrese sa však odvetné protipartizánske akcie uskutočnili ešte pred zriadením uvedeného Sützpunktu, v čase bezprostredne po skončení bojových akcií proti partizánom, keď sa v okrese ešte nachádzali jednotky divízie Tatra. Už spomenuté protipartizánske akcie v pohraničí v prvej polovici októbra vykonávali jednotky EK 13 z oporného bodu v Žiline, ktorého veliteľom bol SS-hauptsturmführer Werner Schönemann.100 Táto trestná jednotka mala pravdepodobne na svedomí aj výpravu do obce Domaniža, keď od Rajca prišla do dediny skupina nemeckých vojakov, obyvateľov zhromaždili na námestí, vyšetrovali, a pritom vykradli dom jedného občana, Karola Dudáka.101
Z predchádzajúceho obsahu práce vidno, že väčšie stretnutia medzi partizánmi a nemeckými jednotkami sa udiali v obci Prečín 24. septembra 1944. V podvečerných hodinách bola obec obsadená a bezprostredne potom boli v obci, v lokalite „Vlčí kruh‟, vypálené štyri domy. Po už spomínanom zastrelení dvoch partizánov (Ján Golier a Bohumil Mrišo), boli obyvatelia obce zhromaždení jednak v rodinnom dome vo „Vlčom kruhu‟ v budove notárskeho úradu a v kaplnke. Na týchto miestach mali vojaci miestnych obyvateľov vyšetrovať, „ale keď im nič nezistili, pustili ich domov.‟102 Ďalšími zajatými obyvateľmi Prečína boli A. Mihálik a V. Bajza. Podľa spomienkového materiálu boli odvedení do Zbrojovky v Považskej Bystrici, odkiaľ bol druhý menovaný odvedený do Ilavy.103 A. Mihálik bol spolu so zajatým predsedom RNV v Domaniži Imrichom Juríčkom odvedený do Turčianskeho sv. Martina, kde boli podľa štatária 30. septembra 1944 zastrelení a pochovaní v masovom hrobe.104
Vo večernom hlásení zo dňa 27. októbra 1944 nemecký veliteľ na Slovensku Herman Höfle informoval, že československo-sovietske povstalecké hnutie je rozbité.105 Známy je tiež fakt, že na druhý deň dostala povstalecká armáda rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja. To, že tieto fakty bezprostredne nesúviseli s považskobystrickým okresom už bolo naznačené. Predsa len, zmenená celospoločenská situácia, ktorá nastala po obsadení Banskej Bystrice, sa bezpochyby odrazila, ako to bude vidno na príklade uvedeného okresu, aj na situáciu v tých oblastiach, ktoré boli okupované od 29. augusta 1944. Partizánska vojna, ako býva obdobie od konca októbra 1944 do mája 1945 nazývané, v okrese nezačala, keďže nemecké okupačné jednotky v okrese bojovali len proti partizánom, len sa začala odohrávať za iných podmienok a, čo je tiež dôležité, v inom ročnom období.
Od potlačenia SNP do oslobodenia:
Nemecké posádkové veliteľstvo, v dokumentoch označované ako Einheit Klocker vydalo 6. novembra 1944 ďalší, 3. Plukový rozkaz, kde sa okrem opakovania predchádzajúcich nariadení pridávajú ďalšie, že všetky obce sa majú proti partizánom brániť sami, na čo mal obce upozorniť okresný náčelník a tiež samotná obec Považská Bystrica mala sama zabezpečovať poriadok a disciplínu.106 Pre prehľadnosť informácii o nemeckých jednotkách možno zopakovať, že v okrese sa v uvedený čas nachádzali jednotky 14. haličskej divízie SS, ktorej nová jednotka, okrem už spomínaných miest v obciach okresu (Považská Bystrica, Papradno, Plevník, Domaniža a Prečín), bola od 22. novembra 1944 ubytovaná aj v Marikovej, v budove ľudovej školy, konkrétne to bola Einheit Klocker D. F. 0984/C Dienstelle 1022C.107 Ich úlohou v tomto období bolo okrem protipartizánskych akcii najmä stráženie Zbrojovky v Považskej Bystrici.108 O fungovaní oporného bodu EK 13 zriadeného v obci nie sú informácie, ktoré by hovorili o zmenách. Týmto jednotkám sa mali podľa nariadení dodávať na požiadanie konské povozy a palivové drevo. Odvetné protipartizánske akcie vykonávali členovia miestneho oporného bodu Einsatzkommanda 13 a príslušníci miestnych posádok nemeckých jednotiek v spolupráci s gardistami.
18. novembra 1944 bol v Prečíne verejne popravený „jeden mužský, údajne Žid, ktorý sa na okolí potuloval a mal údajne u seba väčšie množstvo munície.‟ Meno muža nie je známe, ani v oficiálnej správe o poprave nie je uvedené. Menovaný bol pravdepodobne partizán pochádzajúci z Brna, ktorého v Malých Ledniciach chytili členovia nemeckého veliteľstva z Domaniže po udaní miestnym občanom. To, či bol tento občan miestny konfident, nevedno, ale po, už spomínanej, skúsenosti obyvateľov Malých Ledníc s partizánmi, sa konaniu občana nemožno čudovať. Partizán bol popravený na vrchu Hôrka, pričom na popravu „bubnom nakomandovali celú obec povinne.‟109 Popravu v Považskej Bystrici vykonala pravdepodobne miestna protipartizánska jednotka EK, v Prečíne to boli členovia miestnej posádky.
Ďalšou nevinnou obeťou okupačného režimu bol 19–ročný Rudolf Boško z obce Bodiná. O jeho smrti však existujú veľmi protichodné informácie. S istotou možno povedať len to, že zomrel na ceste medzi Bodinou a Prečínom. V situačnej správe sa uvádza R. Boško ako náhodná obeť prestrelky medzi Nemcami a partizánmi, keď menovaný išiel práve okolo.110 V archíve Múzea SNP je udalosť opísaná nasledovne:
„Niekoľko dní predtým títo istí hrdinovia odstrelili aj celkom nevinného mládenca Rudolfa Bošku, pochádzajúceho z Bodinej svaliac túto vinu potom na partizánov, že menovaný zahynul vraj náhodou pri prestrelke s nimi, keď ho oni išli do Bodinej odprevádzať, aby sa mu niečo neprihodilo. A veru prihodilo sa aj tomuto chudákovi to najstrašnejšie…. A na dovŕšenie všetkej bezočivosti na koniec tvrdili, že menovaného zastrelil už skôr uvedený profesor partizán, ako to oni bezpečne vyšetrili.‟111
Úplne inak je zase udalosť opísaná v spomienkach obce Prečín:
„V tomto období zastrelili vlasovci občana Rudolfa Bošku z Bodinej, pre udanie, že skrýval zbraň, najsamprv ho vyšetrovali v Prečíne na Gestape a potom ho odvážali domov do obce Bodiná a za Prečínom v chotári tak zv. Rybníkoch ho na ceste zastrelili.‟112
Ešte väčší zmätok do tejto udalosti vnáša zápis v miestnej Kronike národného povstania, kde sa môžeme dočítať:
„ … Ďalej vyšetrovali Rudolfa Bošku. On ráno odišiel na voze do Pov. Bystrice. Ukrajinci prišli do Bodinej do Boškov, zobrali si zo steny jeho fotografiu a vrátili sa do Prečína. Na ceste do Bystrice počkali si na Rudolfa Bošku, zobrali ho na vyšetrenie do Prečína. Vyšetrovali ho až do večera, potom ho sami Ukrajinci išli odprevadiť až do pol cesty pri Paprudnom kríži – niže Hvizdáka ho odstrelili.‟113
Z týchto protichodných informácii o spomínanom incidente, nevieme teda jednoznačne zrekonštruovať jeho priebeh. Určite je však namieste o ňom hovoriť, pretože aj táto obeť dopĺňa smutnú bilanciu obetí nemeckých represálií v okrese. Podľa dátumu udalosti, vychádzajúc z rovnakého tvrdenia v zápiskoch o tom, že nemecké jednotky boli z Prečína, a ako sa uvádza v kronike Bodinej, že to boli Ukrajinci, možno však z určitosťou tvrdiť len to, že R. Boško je ďalšou obeťou 14. divízie SS.
V obci Bodiná sa stala ďalšia tragická udalosť 16. decembra 1944, keď tu členovia nemeckej posádky z Prečína vypálili šesť obytných domov. V hlásení žandárskej stanice sa uvádza, že ich vypálili Ukrajinci—vojaci z miestnej posádky v Prečíne, teda opäť členovia 14. divízie SS. V publikácii Fašistické represálie na Slovensku sa uvádza pri obci Bodiná len to, že 16. decembra 1944 vypálili fašisti osady Marek a Studená.114 Tieto strohé informácie však vieme doplniť. O osade Studená informácie nemáme a v kronike národného povstania z Bodinej sa spomína len osada Marek, nachádzajúca sa asi 1,5 km od Bodinej smerom na Súľov, kde malo byť vypálených päť domov. Ich majitelia boli obvinení z toho, že majú zbrane. Šiesty dom podľa kroniky vypálili až o tri dni neskôr pre podozrenie, že majiteľ schováva Židov.115 V úradnom hlásení žandárskej stanice sa neuvádzajú konkrétne lokality, len mená poškodených s odôvodnením, že vo svojich domácnostiach schovávali partizánov.116
Podľa správy miestneho Sützpunktu v mesiaci december 1944 bolo v celom okrese zatknutých 23 ľudí, medzi nimi aj jeden žid.
S príchodom nového roka, v čase, keď z hľadiska pôsobenia ľudáckeho režimu prebiehala jeho záverečná vývojová fáza, nemecký okupačný systém,117 v považskobystrickom okrese vládla atmosféra charakteristická pre toto obdobie. Od januára 1945 sa v okrese nachádzali aj maďarské jednotky.
Uvedené hlásenie dokazuje, že na území okresu, ako aj na iných miestach stredného Považia, Oravy, Liptova, Kysúc sa približne od konca januára 1945 nachádzali vlasovovské (kozácke) tylové jednotky, ktoré vystriedali jednotky ukrajinskej SS divízie,118 konkrétne, ako sa domnieva M. Uhrin, to boli jednotky 580. východného jazdeckého oddielu (580. Ost-reiter-abtailung). O ich pôsobení ešte vieme, že vo februári 1945 z okresu odviedli 101 koní, 176 kusov postrojov a 57 kusov vozov a saní.119 Členovia haličskej SS divízie odišli z územia okresu 25. a 26. januára 1945. „Od 26. januára 1945 prúdi cez okres Pov. Bystrica vojsko tak ukrajinské, nemecké jako i maďarské vo veľkých húfoch a tieto vojenské transporty a treny na vozoch a motorových vozidlách prenocovávajú po obciach. Občianstvo ležiace v obciach na hlavnej ceste Žilina-Trenčín a Pov. Bystrica-Púchov značne trpí týmito prechádzajúcimi vojenskými jednotkami, lebo kde sa zastavia tam berú bezohľadne krmivo a slamu, odrážajú zámky z humien, maštalí a šôp a dopúšťajú sa aj krádeží v hostincoch a po súkromných domoch. Bezbranné obyvateľstvo je proti nim bezmocné, lebo zpravidla nemožno zistiť, že tá ktorá jednotka, ktorá škodu spôsobila, ku ktorému útvaru a poľnej pošte patrí.‟120
Ďalšia tragická udalosť sa v Bodinej . 16.121 respektíve 17. apríla 1945, kedy tu bolo vypálených osem poľnohospodárskych usadlostí a 22 občanov odvedených ako rukojemníkov do Prečína.122 Keďže podrobnejšie informácie udáva miestna Kronika národného povstania, priebeh, príčinu a výsledok udalostí je uvedený v celom znení tak, ako je zachytená v Kronike:
„Do dediny prišli na voze štyria Ukrajinci a vzali krčmárovi O. Boško Solišovi prázdne súdky z piva a uberali sa cestou nič netušiac do Prečína. Ale v ten deň, bolo to 16. apríla 1945 prišlo o 6. hod. odpoludnia zo Súľova 8 partizánov (ďalej vymenovaní) prišli do dolného konca dediny. So sebou mali kulomety a pušky. Postavili sa niže dediny v lesíku Dubie, z druhej strany boli rozostavení partizáni z Bodinej (ďalej menovaní) v horičke Uhliská. Odtiaľ strieľali na Ukrajincov, ktorí sa vracali z Bodinej do Prečína. Partizáni jedného Ukrajinca zastrelili, jedného ťažko, jedného ľahko ranili a jeden obišiel bez úrazu. Takto dostrieľaní Ukrajinci sa dostali do Prečína. Hneď ten večer prišla z Prečína celá posádka Ukrajincov a v Bodinej sa začalo týranie ľudí. V dedine zajali 22 mužov, potom začali nemilosrdne páliť domy, stodoly a všetko ostatné. Tak boly vypálené rodiny (ďalej menované). Keď požiar utíchol, zajatých chlapov sobrali so sebou do Prečína na vyšetrovanie. Tam boli zatvorení jeden deň, vyšetrovali ich, ale nič nezistili, neprezradil nikto partizánov.‟123
Pri analyzovaní týchto, ako aj predchádzajúcich spomienok, sa možno pýtať, že prečo ani jednému pisateľovi nenapadlo hľadať vinu aj niekde inde ako u Nemcov. Jeden faktor ovplyvňujúci tento pohľad už bol spomenutý, že spomienky sa písali v čase eufórie z oslobodenia, ktoré, najmä v tejto geografickej oblasti nezasiahnutej Povstaním, nepoznali obyvatelia iného vojaka ako partizána bojujúceho proti Nemcovi, vlasovcovi, Gestapákovi, či Esesákovi. Možnosť, že by mohli partizáni konať inak ako dobre, jednoducho pre nich asi neexistovala. Dnes, pri hodnotení tohto textu, sa dá jednoznačne konštatovať, že dôvod, prečo boli v Bodinej vypálené ďalšie budovy, bol útok partizánov na členov miestnej nemeckej posádky. Ich nerozvážne konanie, ktorí podľa údajov kronikára boli v presile, vidiac v týchto ľahkú korisť, si opäť odniesli nevinní obyvatelia. To, že aj táto udalosť sa skončila bez straty na ľudských životoch, je preto prekvapujúcejšia, že Nemci mohli konať oveľa prísnejšie, domnievajúc sa, že miestne obyvateľstvo sa z prvej výstrahy v decembri 1944 nepoučilo. Partizáni s II. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika naďalej zdržiavali v obciach okresu. Začiatkom februára 1945 sa brigáda presunula z Valaskej Belej do južnej časti. Postupne sa cez obce Pružina, Podskalie a Sádočné dostala do východnej časti okresu do Rajeckej doliny a Kuneradu.124 Počas pobytu v tejto časti máme zaznamenanú krádež v Domaniži, ktorá leží neďaleko týchto obcí, kde okradli miestnu trafikantku A. Svoradovú.125 V Rajeckej doline sa členovia zdržali približne mesiac, potom sa začali presúvať smerom na Považskú Bystricu, kde severne od nej chceli prekročiť Váh. Trasa, ktorou išli viedla približne cez Sádočné, Domanižu, Prečín, Bodinú a Vrchteplú do Súľovských skál. O ich pôsobení v obciach pod Súľovskými skalami máme viac informácii. Zdržiavali sa najmä v okolí Plevníka a Drienového,126 najmä preto, že členom brigády bol aj miestny občan Jozef Michálek, ktorý bol spomínaný v súvislosti s brigádou Jana Žižku. Pravdepodobne sa na Moravu nedostal a po rozdelení skupín T. Polu a V. I. Klokova pochopiteľne ostal na území v blízkosti domova. Skupina prekročila Váh pri obci Maršová 6. apríla 1945, dostala sa do Štiavnika, na Moravu sa však nikomu nepodarilo prejsť, preto sa naďalej zdržiavala v priestore Papradno, Mariková a Súľovské skaly.127 Takto je prechod datovaný v uvedenej publikácii. V služobnom hlásení žandárskej stanice sa však hovorí , že partizánska skupina v počte asi 150 mužov, rozdelená do troch skupín prešla do Štiavnika už 25. marca 1945 a o tri dni neskôr je ich pobyt zaznamenaný v Marikovej.128 Odchodom partizánov II. slovenskej národnej partizánskej brigády M. R. Štefánika sa končí organizované pôsobenie partizánov v Považskej Bystrici a okolí. V spomienkach sú posledné mesiace vojny opísané nasledovne: " Asi v mesiaci marci naši občania museli kopať zákopy nad obcou Malé Lednice a Zem. Závada a takto to trvalo až do konca ukončenia vojny. Podotýkame, že to boli občania len tí, ktorý sa nachádzali doma. Väčšina občanov sa skrávala v horách a v okolí obce /rečín aj so svojími rodinami a tiež ako kone, kravy, vozy a potraviny. Niektorým občanom ustupujúca nemecká armáda rabovala dobytok ako kone, kravy, ošipané, poťahy, vozy a krmivo a pri týchto všetkých utrpeniach, ktoré občania našej obce znášali sme sa konečne dočkali oslobodenia našej obce Rumunskými oslobodzujúcimi jednotkami a tiež Československou a Sovietskou armádou." 129
Oslobodenie:
Vojenské operácie na území okresu Považská Bystrica boli súčasťou Ostravskej operácie. Tá sa začala už 10. marca 1945 a jej hlavným výsledkom, okrem oslobodenia územia stredného a severozápadného Slovenska, bolo oslobodenie ostravského priemyselného komplexu.130 Operáciu uskutočnili vojská 4. ukrajinského frontu ktoré zo stredného Slovenska postupovali do Turca, po dosiahnutí Malej a Veľkej Fatry, postupovali ďalej na severozápad.131 Súčasťou operácie boli aj boje 18. armády, ktorú tvoril 17. gardový strelecký zbor a 1. Čs. armádny zbor.132Jednotky 4. Ukrajinského frontu tvorili 38. armáda, 1. gardová armáda, 8. letecká armáda a spomínaná 18. armáda, ktorá bola do 5. apríla 1945 súčasťou 1. Ukrajinského frontu, hlavným veliteľom bol arm. gen. A. Jeremenko.133
Územie okresu Považská Bystrica bolo oslobodené z dvoch smerov. Prvé obce, kde prišli jednotky ČA ležia v jeho východnej časti. Postupovali smerom od Žiliny, ktorá bola oslobodená 17. gardovým streleckým zborom a 1. Čs. armádnym zborom 29. apríla 1945.134 Ešte v ten deň boli postupne obsadené obce Plevník, Drienové, Vrchteplá, Kostolec, Bodiná a Považská Teplá, kde sa jednotky zastavili a pripravovali sa na prechod cez rieku Váh. Ustupujúce jednotky vlasovovcov v poslednej menovanej obci z nej ukradli náradie a obyvatelia im museli odovzdať potraviny a podmínovali kompu na znemožnenie prechodu cez Váh.135 Príslušníkom 3. brigády, 2. samopalného a 4. úderného práporu, sa rieku napokon podarilo rieku prekročiť, z Považskej Teplej smerovali na Jasenicu, Dolnú a Hornú Marikovú, pričom obsadzovali aj obce Brvnište, Papradno a Stupné. Obce Horná a Dolná Mariková ako najsevernejšie položené, boli oslobodené 1. mája 1945.
Väčšinu obcí okresu oslobodili jednotky 4. rumunskej armády a 6. armádneho zboru, ktoré postupovali z východu od Rajca.136 Tak sa cez Malé Lednice, Domanižu a Prečín dostali do Považskej Bystrice. Cez tieto obce jednotky prešli na druhý deň po oslobodení Rajca, teda 30. apríla 1945 a v ten deň dorazili aj do Považskej Bystrice. Pri postupe sa dostali aj do ďalších obcí ležiacich mimo hlavných ciest, v spomínanom smere ide o Počarovú, Zemiansku Závadu, Zemiansky Kvášov a tiež aj do obcí ležiacich v južnej časti okresu. Z Domaniže cez Sádočné do Ďurďového, Čelkovej Lehoty, Briesteného a Pružiny. Dátumom prechodu frontu cez spomínané územie je deň 30. apríl 1945.
O postupe jednotiek, respektíve ústupe Nemcov v týchto obciach nemáme z archívnych dokumentov prakticky nijaké údaje. Keďže s približujúcim sa frontom sa štátny aparát zrútil, čo uvádza aj K. Janas pri hodnotení činnosti župného úradu v Trenčíne znížením počtu a kvality vydávaných dokumentov.137 Ani v spomienkach a kronikách jednotlivých obcí nenachádzame závažnejšie informácie, okrem častokrát sa opakujúcich záverečných zvolaniach o Hrdinskom postupe sovietskych vojsk, stavaní slávobrán pri príchode víťaznej armády, či ukončení barbarskej tyranie nemeckých okupantov. To je ďalší dôkaz o rýchlom postupe, respektíve ústupe bojujúcich armád.
Do večera 30. apríla 1945 boli jednotky 3. a 4. brigády postupujúce od Žiliny a Rajca sústredené v priestore medzi Žilinou a Považskou Bystricou.138 O priebehu udalostí v samotnej Považskej Bystrici vieme, že zo strany ustupujúcich jednotiek došlo k ničeniu budov železničnej stanice, pošty a zbrojovky,139 poslednou veľkou škodou bolo zničenie železobetónového Štefánikovho mostu cez Váh.140 Po ústupe z obce do Orlového Nemci vystrelili na Považskú Bystricu ešte 3 míny, následkom čoho zomrel miestny obuvník a mladé dievča.141 Príslušníci 4. rumunskej armády a 6. armádneho zboru pokračovali ďalej do Orlového, Udiče a cez obce Prosné a Hatné smerom ku hraniciam s Protektorátom. Po prechode cez Javorníky podľa Československého vojenského atlasu postupovali so 17. gardovým streleckým oddielom a 1. Čs. armádnym zborom na Vsetín.142
1 FREMAL, Karol – MARTULIAK, Pavol: Dejiny Slovenska 1914-1945. Banská Bystrica: Trian, 2003. 130 s. ISBN 80-967833-1-9
2 Pojem Slovenský štát možno používať ak hovoríme od obdobia jeho vznku 14. marca 1939 do prijatia ústavy 21. júla 1939. Odvtedy bol oficiálny názov Slovenská republika. Pod týmto názvom sa vždy myslí Slovenská republika z rokov 1939 – 1945. Tieto pojmy možno používať ako synonymá.
3 JANAS, Karol: Trenčianska župa (1940 – 1945). Trenčín: Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka, 2007. 141 s. ISBN 978-80-8075-213-2
4 MIČIANIK, Pavel: Ťaženie slovenskej armády proti Sovietskemu zväzu. In: Historická revue, roč. XXII., č. 9, s. 18 – 27
5 FREMAL, K. – MARTULIAK, P.: Dejiny Slovenska 1914-1945. 2003, s. 103
6 Mníchovská Konferencia sa konala v noci z 29. na 30. septembra 1938. Zástupcovia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska sa bez účasti zástupcov Československa dohodli na odstúpení pohraničných území obývaných viac ako 50 percent nemeckými obyvateľmi Nemecku. Bol to diktát Československu v dôsledku ktorého stratilo viac ako 40 tisíc s takmer 5 milińmi obyvateľov. Oklieštený a vnútropoliticky oslabený štát nemal ďalšiu silu brániť sa ďalším územným požiadavkám svojich susedov. Po mníchovskom diktáte prezident Edvard Beneš abdikoval a odišiel do exilu.
7 TÓTH, Dezider: Otvorenie medzinárodnej konferencie k 60. výročiu SNP. In: PEKNÍK, Miroslav (ed.): Slovenské národné povstanie 1944, súčasť európskej antifašistickej rezistencie v rokoch druhej svetovej vojny. Bratislava: Veda, 2009. ISBN 978-80-224-1090-8
8 FREMAL, K. – MARTULIAK, P.: Dejiny Slovenska 1914-1945. 2003, s. 118
9 FREMAL, K. – MARTULIAK, P.: Dejiny Slovenska 1914 – 1945. 2003, s. 114
10 MIČEV, Stanislav: Oslobodenie Slovenska (niekoľko poznámok ku koncu 2. svetovej vojny v Európe). In: KOVÁČOVÁ, Viera a kol.: Oslobodenie Slovenska 1944-1945. Banská Bystrica Múzeum Slovenského národného povstania, 2010. ISBN 978-80-970238-9-8
11 FREMAL, K. – MARTULIAK, P.: Dejiny Slovenska 1914 – 1945. 2003, s. 115
12 Po vyhlásení autonómie slovenskej krajiny 6. októbra 1938 bola zakrátko činnosť komunistickej strany zastavená. Komunisti začali s odbojovými aktivitami ešte pred vznikom slovenského štátu.
13 LIPTÁK, B.: 30 slobodných rokov okresu Považská Bystrica. 1975, s. 1.
14 FREMAL, Karol – KORIM, Vojtech – MOTOŠKA Viliam: Spoločne v boji proti fašizmu – Ilegálna KSS a formovanie protifašistického Národného frontu na strednom Slovensku od roku 1938 do 29. augusta 1944. Martin: Osveta, 1984. 212 s.
15 AM – SNP, Kronika národného povstania v Považskej Bystrici, sign. 3806, č. listu 58-59
16 HALAJ, Dušan: Protifašistický odboj na Slovensku v rokoch 1938-1945. Martin: Osveta, 1980. 180 s.
17 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. č. 87, č. sp. 474/1940. Komunistická protištátna letáková akcia na Slovensku
V Kronike národného povstania v Považskej Bystrici jeden z autorov, pamätníkov o L. Lečkovi uvádza: „L. Lečko – väznený v Ilave, Trenčíne, Bratislave a v Nitre. Z BA mal byť vo februári 1945 odvlečený do Nemecka vlakom, avšak tento vlak bol napadnutý nemeckým letectvom /dľa výpovedi Beňadu/ a Ladislav Lečko pri tomto nálete zahynul.‟ (vlak s L. Lečkom nenapadlo nemecké ale spojenecké letetectvo).
L. Lečko spolu s Ľ. Benadom boli odsúdení na 12 rokov väzenia, spoločne boli väznení v Bratislave a v Nitre,
letecký nálet, ktorý L. Lečko neprežil, sa stal 19. 2. 1945 pri transporte do koncentračného tábora v Mauthausene. PLEVZA, Viliam a kol.: Dejiny SNP, zv. 5. Bratislava: Pravda, 1984. 656 s.
18 FREMAL, K. – KORIM, V. – MOTOŠKA V.: Spoločne v boji proti fašizmu… 1984, s. 70.
19 Cestami bojov a víťazstiev… 1971, 72 s. 51.
20 AM – SNP, B. Bystrica, Kronika národného povstania v Považskej Bystrici, sign. 3806, č. listu 58-59, s. 9
21 ŠA BY, pob. PB, f. ONÚ PB, kr. č. 2, č. sp. 359/1939. Nová organizácia spravodajstva
22 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. č. 83, č. sp. 569/1939
23 FREMAL, K. – KORIM, V. – MOTOŠKA, V.: Spoločne v boji proti fašizmu… 1984, s. 108
24 ŠA BY, pob. PB, f. ONÚ Prečín, kr. 1, č. sp. 5/1941, Situačné správy z obvodu notariátu
25 Na zrúcanine hradu bola zástava vyvesená 1. mája 1940 zásluhou Ľ. Jágríka, Š. Gáboríka a A. Hároníka z Brvnišťa. ŠA BY, pob. PB, f. ONV PB, kr. 7, č. sp. 575/1945, prez.
26 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ Prečín, kr. 1, č. sp. 33/1940
27 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín, okres Považská Bystrica od roku 1939 do roku 1945. Spomienky Antona Čihovského, Augustína Krabáča, Vendela Orávika, Tomáša Martinca spísané v roku 1974. OÚ Prečín.
28 FREMAL, K. – KORIM, V. – MOTOŠKA, V.: Spoločne v boji proti fašizmu… 1984, s. 197.
29 Boli to členovia predchádzajúcich dvoch ilegálnych skupín: Jozef Podhorány, Ján Chorvát, František Paliatka, Jozef Pakan, Anton Kuba a Ján Kereš.
30 FREMAL, K. – KORIM, V. – MOTOŠKA, V.: Spoločne v boji proti fašizmu… 1984, s. 197.
31 AM – SNP, Kronika národného povstania v Považskej Bystrici, sign. 3806, č. listu 58-59, s. 12
32 FREMAL, K. – KORIM, V. – MOTOŠKA, V.: Spoločne v boji proti fašizmu… 1984, s. 188.
33 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín, okres Považská Bystrica od roku 1939 do roku 1945. Spomienky Antona Čihovského, Augustína Krabáča, Vendela Orávika, Tomáša Martinca spísané v roku 1974. OÚ Prečín.
34 FREMAL, K.: Kapitoly z dejín protifašistického odboja na Slovensku v rokoch 1938-1945. 2000, s. 169.
35 LACKO, Martin: Slovenská republika 1939-1945. Bratislava: Prefekt, ÚPN, 2008. 206 s. ISBN 978-80-8046-408-0
36 JANAS, K.: Trenčianska župa (1940-1945). 2007, s. 106.
37 Ide o obec Považská Teplá
38 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 108, č. sp. D1 – 840/1944, Príchod nemeckého vojska do Považskej Bystrice
39 Kol. aut.: Domaniža, história a súčasnosť. 1998, s. 23.
40 AM – SNP, B. Bystrica, Prečín – Obvodný úrad, sign. 6/244/10/68 – 81
41 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 94.
42 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín, okres Považská Bystrica od roku 1939 do roku 1945. Spomienky Antona Čihovského, Augustína Krabáča, Vendela Orávika, Tomáša Martinca spísané v roku 1974. OÚ Prečín.
43 Cestami bojov a víťazstiev… 1971, s. 56.
44 AM-SNP, B. Bystrica, MNV v Záskalí, sign. 6/244/14/164-68
45 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1 – 927/1944, Situačné správy o udalostiach v okrese
46 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1 – 927/1944,
V správe je nesprávne uvedená hodnosť majora Dobrovodského ako podplukovníka. Major Jozef Dobrovodský sa po začatí okupácie postavil do čela posádky v Žiline, ktorá sa ako jediná na Považí postavila okupantom a niekoľko dní odolávala nemeckému tlaku. Žilina bola nakoniec 1. septembra 1944 obsadená.
47 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1 – 927/1944
48 VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, kr. 471, i. č. 312
49 AM-SNP, B. Bystrica, Kronika národného povstania v Považskej Bystrici, sign. 3806, č. listu 58-59, s. 14
50 KLUBERT, Tomáš: Obrnené jednotky v SNP. Vydal T. Klubert vlastným nákladom, Nové mesto n. Váhom, tlač: Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2007. 338 s. ISBN 978-80-89220-809
51 KLUBERT, T.: Obrnené jednotky v SNP. 2007, s. 92
52 PREČAN, Vilém: Dokumenty SNP, Nemci a Slovensko 1944. Bratislava. Epocha, 1971. 704 s.
53 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 70
54 UHRIN, M: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika, 2009. s. 75
55 ŠA BY, pob. PB, f. ONV PB, kr. 7, č. sp. 575/1945 prez.
56 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1 – 927/1944
57 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1 – 927/1944
58 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1 – 927/1944
59 UHRIN, M: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika, 2009. s. 75.
60 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 8.
61 UHRIN, M: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika, 2009. s. 75
62 AM-SNP, B. Bystrica, obec Prečín, sign. 6/244/10/68 – 81
63 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 9.
64 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s.11.
65 PREČAN, V.: SNP, Dokumenty – Nemci a Slovensko. 1965, s. 514.
66 GEBHART, J. – ŠIMOVČEK, J.: Partizáni v Československu 1941-1945. 1984, s. 242.
67 PREČAN, V.: SNP, Dokumenty – Nemci a Slovensko. 1965, s. 541.
68 AM-SNP, B. Bystrica, Prečín – Obvodný úrad, sign. 6/244/10/68 – 81, s. 74.
69 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 95.
70 BOSÁK, Pavel: Z bojových operácii na fronte SNP. Bratislava: Pravda, 1979. 288 s.
71 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 96.
72 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 13 .
73 AM – SNP, B. Bystrica, Kronika národného povstania v Považskej Bystrici, sign. 3806, č. listu 58-59 s. 74. Partizáni naivne očakávali, že posila z Domaniže príde v sile 400 – 450 mužov.
74 AM-SNP, B. Bystrica, f. IV., pr. č. S19/2003
75 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 96.
76 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 96.
77 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 109, č. sp. D1-1189/1944
78 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 79.
79 PLEVZA, V.: Dejiny SNP, zv. 4. 1984, s. 632.
80 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 96.
81 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 15.
82 AM-SNP, B. Bystrica, Prečín – Obvodný úrad. Sign. 6/244/10/68 – 81, s. 75
83 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 96. Aj v spomienkach obce Prečín sa udáva jeden mŕtvy Rus, ktorý je aj pochovaný na cintoríne v Prečíne, autori však udávajú meno podľa náhrobku ako Nikolaj, 23 -ročný neznámy z Leningradu. P. Nikifil však naozaj obsluhoval protitankovú pušku, ktorá bola dovezená z Kuneradu do Pružiny.
84 ŠA BY, f. ŠPÚ ZA, kr. 184, č. sp. 3554/1944 adm. I.č. 4429
85 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 98.
86 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 13. Vzhľadom nepriaznivý bojový stav miestnej skupiny partizánov, ak bol útok naozaj pripravovaný, bol jeho plán skôr utópiou.
87 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 116, č. sp. D1-284/1945
88 PREČAN, V.: SNP- Dokumenty. 1984, s. 705
89 ŠMIGEĽ, Michal: 14. divízia Waffen SS Galizien v procese potlačenia Povstania na strednom Slovensku. In: Druhasvetova.sk, roč. 4, 2009, č. 1. dostupné na: http://www.druhasvetova.sk/view.php?nazevclanku=14-divizia-waffen-ss-galizien-v-procese-potlacenia-povstania-nastrednomslovensku1944&cisloclanku=2009020005
90 AM-SNP, B. Bystrica, obec Prečín, sign. 6/244/10/68 – 81
91 Práve tu je namieste upozorniť na fakt, že v mnohých spomienkových materiáloch z obdobia SNP a v tých prečínskych tiež, sú Nemci označovaní ako "gestapáci." Nie je to však správny termín. GESTAPO (Gehaime Staatpolizei) bola Nemecká tajná polícia, ktorá plnila iné ako vojenské úlohy. V Prečíne a ani v Považskej Bystrici príslušníci Gestapa nikdy neboli.
92 UHRIN, Marian: Bojová činnosť 2. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika v roku 1944. In: ŠMIGEĽ, Michal – MIČKO, Peter – SYRNÝ, Marek (zost.): Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov V. /Slovenská republika medzi Povstaním a zánikom 1944-1945/. Banská Bystrica: ÚVV UMB, Katedra histórie FHV UMB, Štátna vedecká knižnica, 2006. s. 69-82. ISBN 80-8083-341-9
93 UHRIN, M.: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika. 2009, s. 104.
94 Sicherheitspolizei – bezpečnostná polícia
95 Sicherheitsdienst – bezpečnostná služba
96 MIČEV, Stanislav a kol.: Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2009. 208 s. ISBN 978-80-970238-3-6
97 HALAJ, D. a kol.: Fašistické represálie na Slovensku. 1990. s. 130.
98 AM-SNP, B. Bystrica, f. IX., č. kr. 15, pr. č. S62/2001
99 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 109, č. sp. D1-7/1945
100 HALAJ, D. a kol.: Fašistické represálie na Slovensku. 1990, s. 143
101 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 117, č. sp. D1-405/1945
102 Rozhovor so Štefanom Brzým a Máriou Brzou, Prečín, 1. 10. 2011
103 AM-SNP, B. Bystrica. obec Prečín, sign. 6/244/10/68 – 81, tiež Vznik protifašistického odboja v obci Prečín, okres Považská Bystrica od roku 1939 do roku 1945. 1975, s. 14
104 Tieto údaje sú v spomienkovom materiály obce Prečín, o smrti I. Juríčka sa dozvedáme aj z monografie obce Domaniža. Ich mená sú aj na vydanom plagáte, kde sú uvedení ako Imrich Juríček, 39-ročný, Ambróz Mihálik, 36-ročný. Kópia plagátu: ŠA BY, f. ŠPU ZA, kr. 37, č. sp. 291/12/1944, prez. /1/ ič 674
105 PREČAN, V.: SNP, Dokumenty – Nemci a Slovensko. 1965, s. 568.
106 ŠA BY, pob. PB, f. ONÚ PB, kr. 4, č. sp. 237/1944
107 ŠA BY, pob. PB. f. ONÚ Maríková, kr. 13, č. sp. 655/1945
108 ŠMIGEĽ, M.: 14. divízia Waffen SS Galizien v procese potlačenia Povstania na strednom Slovensku. In: Druhasvetova.sk, roč. 4, 2009, č. 1. dostupné na: http://www.druhasvetova.sk/view.php?nazevclanku=14-divizia-waffen-ss-galizien-v-procese-potlacenia-povstaniana-strednom-slovensku-1944&cisloclanku= 2009020005
109 AM-SNP, B. Bystrica, obec Prečín, sign. 6/244/10/68 – 81, tiež: Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 17.
110 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1-1078/1944
111 AM-SNP, B. Bystrica, obec Prečín, sign. 6/244/10/68 – 81
112 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 16.
113 ŠA BY, pob. PB, f. ONV PB, kr. 7, č. sp. 575/1945, prez.
114 HALAJ, D. a kol.: Fašistické represálie na Slovensku. 1990, s. 121
115 ŠA BY, pob. PB, f. ONV PB, kr. 7, č. sp. 575/1945, prez.
116 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1-1078/1944
117 KORČEK, Ján: Slovenská republika 1943-1943. Bratislava: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1999. 222 s. ISBN 80-88842-22-0
118 ŠMIGEĽ, Michal: 14. divízia Waffen SS Galizien v procese potlačenia Povstania na strednom Slovensku. In: Druhasvetova.sk, roč. 4, 2009, č. 1. dostupné na: http://www.druhasvetova.sk/view.php?nazevclanku=14-divizia-waffen-ss-galizien-v-procese-potlacenia-povstania-nastrednomslovensku1944&cisloclanku=2009020005
119 ŠA BY, pob. PB, f. ONV PB, kr. 5, č. sp. 477/1945
120 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 110, č. sp. D1-1078/1944
121 ŠA BY, pob. PB, f. ONV PB, kr. 7, č. sp. 575/1945 prez.
122 HALAJ, D. a kol.: Fašistické represálie na Slovensku. 1990, s. 121.
123 ŠA BY, pob. PB, f. ONV PB, kr. 7, č. sp. 575/1945 prez.
124 KLOKOV, V. I.: V slovenských horách. 1990, s. 211-212.
125 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 109, č. sp. D1-7/1945
126 AM-SNP, B. Bystrica, Partizánske prepady Nemcov, obec Plevník Drieňovo, okres Považská Bystrica, spomienka Rudolfa Bučka
127 PLEVZA, V. a kol.: Dejiny SNP, zv. 5. 1984, s. 102.
128 ŠA BY, pob. PB, f. OÚ PB, kr. 109, č. sp. D1-927/1944
129 Vznik protifašistického odboja v obci Prečín… 1975, s. 16.
130 HALAJ, D.: Protifašistický odboj na Slovensku v rokoch 1938-1945. 1980, s. 97
131 http://www.valka.cz/clanek_1165.html, 14. 3. 2012
132 BYSTRICKÝ, Jozef: K charakteristickým črtám bojovej činnosti pri oslobodzovaní Slovenska. In: ŠTEFANSKÝ, Václav: Záverečná fáza 2. svetovej vojny a oslobodenie Slovenska. Bratislava: VHÚ, 1996, s. 25-34
133 PLEVZA, V. a kol.: Dejiny SNP, zv. 5. 1984, s. 365.
134 HALAJ, Dušan: Oslobodzovacie boje v Žilinskom okrese v apríli 1945(3. časť). In: Žilinský večerník, roč. 19, č. 18, 28. 4. 2009. dostupné na: http://www.zilinskyvecernik.sk/ index.php?option =com_content&task =view&id=1386&Itend=75, 14. 3. 2012
135 AM-SNP, B. Bystrica, Vylíčenie partizánskych bojov, okres Považská Bystrica, sign. 6/244/7/58-54
136 HALAJ, Dušan: Oslobodzovacie boje v Žilinskom okrese v apríli 1945(3. časť). In: Žilinský večerník, roč. 19, č. 18, 28. 4. 2009. dostupné na: http://www.zilinskyvecernik.sk/
137 JANAS, K: Rozklad župného zriadenia v rokoch 1944-1945 na príklade trenčianskej župy. In: ŠMIGEĽ, Michal – MIČKO, Peter (zost.): Slovenská Republika očami mladých historikov IV. 2005, s. 354.
138 BOROVIČKA, Michael – Úlovec, Jiří: Vojenské dějiny Československa, díl IV. (1939-1945). Praha: Naše vojsko, 1988, 800 s.
139 AM-SNP, B. Bystrica, Kronika národného Povstania v Považskej Bystrici, sign. 3806, č. listu 58-59
140 Príloha č. 7, KORTMAN, B. a kol.: Považská Bystrica, z dejín mesta. 2006, s. 230
141 AM-SNP, B. Bystrica, Kronika národného Povstania v Považskej Bystrici, sign. 3806, č. listu 58-59
142 Československý vojenský atlas. Praha: Naše vojsko, 1965. 376 s.
